Listopad 2016

Smrť v detskej literatúre a jej vnímanie dospelým čitateľom

28. listopadu 2016 v 14:45 | Katarína B.
Uvažovali ste niekedy nad tým, akým spôsobom zoznámite svoje deti so smrťou? Téme smrti sa vyhnúť nedá; niekto si na rozhovor vyhliadne nedeľu doobeda, niekto bude dúfať, že na to príde dieťa samo (a nebude klásť doplňujúce otázky), niekto príhodne spojí smrť s vierou: "Keď budeš dobrá, pôjdeš do neba." "Mami, a čo je to nebo?" a niekto bude čakať na pohreb príbuzného. Možností je veľa, každý pristupuje k fyzickej smrti inak, preto má aj inú predstavu o tom, kedy a akým spôsobom je vhodné, rozprávať sa na túto tému s dieťaťom. Takéto konanie je prirodzené a v poriadku. Nemôžeme druhým ľuďom diktovať, ako majú pristupovať k takej veľkej téme, akou je smrť. Problém je, že niektorí tak robia. Vyťahujú zo svojich stodôl vidly a zapaľujú fakle, aby vzali útokom knihu (určenú prednostne detskému čitateľovi), v ktorej sa zobrazuje smrť. Sú presvedčení, že úmrtie alebo pohreb do "detskej" literatúry nepatrí: "Zijeme v dobe akej zijeme . Same nasilie , sex.Tato brakova kniha bez stipky empatie je zrdkadlom tejto doby. Nastastie nevychadza len takyto hnus. Tento sa strati do zabudnutia spolu s autormi tejto odpornej knihy."

Mám pocit, že ide o ľudí, ktorí vo svojom živote smrť tabuizujú; boja sa, že rozprávaním sa o nej, ju privolajú. Myslia si, že najlepšie svoje deti ochránia, ak ich vtlačia do bubliny a nebudú sa s nimi o ničom problematickom baviť. Nepríde im na myseľ, že deti všeobecne nie sú hlúpe, citlivé áno, ale nie hlúpe. Preto, ak sa zvolí vhodný spôsob podania, nemôže prísť k neporozumeniu. Samozrejme, nie všetci sa dokážeme vyjadrovať takým spôsobom, akým by sme chceli, ale práve od toho tu máme literatúru. Môže poslúžiť ako barlička, neurobí za nás tú najťažšiu prácu, ale môže byť bodom, od ktorého sa odrazíme. Tým nechcem povedať, že úlohou detskej literatúry je vychovávať. Nie. Hlavnou funkciou literatúry (aj tej detskej) je estetická funkcia. Všetky ostatné sú vedľajšie. Z toho dôvodu sa čitatelia stretávajú s rôznymi prístupmi autorov k smrti v detskej literatúre:


Obrazová knižka Hádanky z lesa ukazuje ako sova naháňa dve myši. Je na rodičovi, či povie: "Aha! Toto je myška. Ona robí píp! píp!" alebo sa scéne lovu nevyhne, nerozdrobí ju na jednotlivé zvieratká a adekvátne okomentuje potravinový reťazec.

Iný spôsob, ktorým sa môže v literatúre zobraziť smrť prináša kniha Sidewalk Flowers. V nej dievčatko prechádza cez park. V ruke drží kyticu kvetín, ktoré nazbieralo v meste. Na ceste objavuje mŕtveho vrabca, tak sa rozhodne naňho pár kvietkov položiť. Potom ide ďalej. Popravde, Sidewalk Flowers je môj osobný favorit. Príbeh a jednotlivé témy/motívy v ňom sú podané veľmi jemne, kultivovane. Autori (J. A. Lawson, S. Smith) detského čitateľa nepodcenili, dali si záležať, aby naňho esteticky zapôsobili.

Niektorí ľudia, niektoré deti ale preferujú estetiku škaredosti. Napríklad sa budú vo svojom voľnom čase snažiť vydať zo seba tie najčudnejšie zvuky, aby sa na sebe následne zasmiali. Dokážu rozoznať, čo je zveličené, myslené ako vtip. Radi sa zabavia, neberú si všetko osobne. Nepotrebujú čítať "pekné" knihy o "pekných" veciach. Pre takéto deti sú tu prichystané Taragelove Rozprávky pre neposlušné deti a ich starostlivých rodičov:

"Všetci vyšli pred dom smútku, potom vyniesli rakvu a opäť sa začal veľký nárek. Rodičia, babička a deduško sa začali hádať, kam sa majú pri pochovávaní postaviť. Otecko navrhoval nejakú hrobku, na ktorú by mohli vyliezť a pozerať sa, kto spadne do jamy. Babička povedala, že na hrobke sa jej vždy točí hlava a potom nepočuje, o čom sa hovorí v smútočných prejavoch. Deduško bol tiež proti. On ako brat zosnulého má nárok na miesto hneď pri hrobe, medzi najbližšou rodinou a o takú príležitosť sa predsa nenechá pripraviť. Aj mamička chcela stáť pri hrobe, takže všetci sa napokon napchali medzi najväčší dav príbuzných a pozostalých, stojaci okolo jamy. Babička vysvetľovala Katke, čo má robiť s kyticou: keď pôjde rakva do jamy a všetci začnú plakať, Katuška pôvabne hodí kyticu na rakvu a tiež sa rozplače. Nie aby to poplietla!" (s. 100)

Ako som napísala, je množstvo spôsobov, ako autori pristupujú k smrti v literatúre. Je na rodičoch, aby vybrali text, ktorý sa bude páčiť ich deťom, ale určite by sa nemali snažiť cenzurovať literatúru.

Výkrik

14. listopadu 2016 v 16:44 | Katarína B.
Dlhodobo mám problém s čítaním. Nedokážem sa nadchnúť pre príbeh. Automaticky začnem analyzovať vetu po vete, nechce sa mi čakať na pointu. Nezáleží na tom, či vezmem do ruky Annu zo Zeleného domu alebo Lolitu. Zachraňujú ma len odborné publikácie. Sú v nich čisté informácie s ktorými môžem súhlasiť alebo s nimi môžem polemizovať. Nerozčuľuje ma v nich ďalšia vrstva. Samozrejme, mohla by som sa zamerať na štýl, napríklad, akú podobu má esej u jednotlivých autorov. Ale takýto scenár sa hádam neudeje. Porazilo by ma. Vyhádzala by som celú knižnicu. A vyhlásila by som sa za negramotnú. Ale toto všetko by sa odohralo až potom, čo by sa naplnil scenár so šialenstvom. Momentálne mám iný plán. Idem bojovať! Ale ako? Čítaním Vilikovského poviedok? Sú krátke, na pointu nebudem musieť dlho čakať. Zato ma z nich rozbolí hlava. Na vnútornú stranu čela sa mi pretlačia otázky: Kedy boli poviedky napísané? Kedy boli publikované? Aké sú znaky 60. rokov? Ako vnímať Vilikovského postmodernu? Aký je vzťah medzi práve čítanými poviedkami a ostatnými Vilikovského textami?

Bŕŕŕ!


Nie, nie. Musím zvoliť inú cestu. Ale cez menej náročnú literatúru to tiež nepôjde. Máme doma jednu YA fantasy Ohnivá kázeň. Okrem toho, že daný žáner nečítam, anotácia ma nezaujala, tak prvé dve vety ma prinútili knihu zaklapnúť. Zneli takto: "Vždy som čakala, že si po mňa prídu v noci. Keď však šiesti jazdci pricválali na planinu, bola práve najhorúcejšia časť dňa." (Haigová, s. 5)

Čo sa z týchto viet môže čitateľ dozvedieť? Hneď v úvode autorka na seba prezradila, čo nové môže do literatúry priniesť. Očividne neguje stereotyp, že nepríjemné/strašidelné veci sa dejú za tmavých daždivých nocí. To prezrádza, že má nejakú vedomosť o klišé v literatúre (alebo všeobecne v umení). Problém je, že na daný stereotyp nedokáže invenčne reagovať. Len jeden extrém vymení za druhý. Vtipne tento autorský "postup" rozobral Jerome Klapka Jerome v jednej kapitole Nedokončeného románu. Hovorí v ňom, že existujú ľudia, rozumej samozvaní spisovatelia, ktorí vymenia noc za deň, more za pevninu, muža za ženu a sú presvedčení, že vymysleli nový, absolútne originálny svet.

Takže nie, YA ma od rozmýšľania nezachráni. Len sa pozrite koľko riadkov som vyplytvala na dve vety.

Nejaký príbeh ale čítať musím. Aký? No... mám poslednú možnosť. Volá sa Terry Pratchett. V mojom prípade je to ako eso v rukáve. Vlastne už nie je, bolo. Nedokázala som od neho prečítať Dobré znamenia. Ale Dobré znamenia nie sú Plochozem, však? Viem o sebe, že stretnutie reálneho (ľudského) sveta s nadprirodzeným v literatúre a vo filme neobľubujem. (Také boli Dobré znamenia.) Potrebujem komplexný svet. Potrebujem Stredozem a Plochozem. A práve z druhého menovaného sveta mi ešte nejaké neprečítané knihy ostali. Napríklad Nevídaní akademikové. Hádam ich zvládnem dočítať.